Moje návraty do minulosti majú mnoho podôb, ale mimoriadne  rád sa v nich prehŕňam a pripomínam si veselé spomienky, čo mám vryté v pamäti prežitých rokov. Hlboko uložené spomienky, čo ma zasiahli a urobili brázdu na mojej jedinečnej duši a pri spomienke na ne,  mňa a možno i iných krásne pohladia, akých ľudí som stretal, koľkých z nás stretávam a vraciam sa do šťastných dôb,  minút, hodín, dní a možno aj   rokov mojich spomienok, nič nezastierať, ale opísať tú našu, krásnu –  prežitú dobu.

Jeden z nich, čo stretám, zanechal ľudskú spomienku, bol na pohlaď tichý, milý, nenápadný, skôr citlivý mladý chlapec, prostredníctvom takých ľudí som prenikol do iných odvetví – umeleckých. Jozef Úradník – komediálne nadaný herec sa narodil 14.12.1952 v Kotešovej, kde prežíval najkrajšie roky – bezstarostné detstvo na lúkach, kde sa pásli husi, kozy, kravy, po ktorých zostávali na krásnych zelených lúkach lajná, kde potom rástli šampióni a to všetko  pod krásnymi horami Javorníkov – Kysúc, čo nás všetkých spája, kde sa zberajú   jahody, čučoriedky, (čo mňa znovu provokuje  k ďalšiemu  sa rozpisovaniu sa, čo je moja čučoriedka, ale o tom inokedy), maliny,  huby – tanečnice a najmä hríby.

V šesťdesiatych rokoch 20 storočia dedinu, ako aj naše prekrásne  mesto na Považí – Bytču predelil derivačný kanál – veľa mojich spomienok zostáva tam. Jedna časť Kotešovej zostala pod vážskym kanálom reprezentovaná rodinnými  domkami – krčma na rázcestí s Pamätníkom dobrovoľníkov z Bytče, ktorí porazili maďarské vojská, nový „kulturák“,  a cintorín až pred cestou i s futbalovým ihriskom a škola, fara, kostol s cintorínom, gotická kúria,  s ďalšími domkami už nad derivačným kanálom.

Tak nám to už nepasuje ani rozdelením riečky Rovnianky, ktorá delila obce Zemanska Kotešová a Malá a Veľká Kotešová až do konca druhej Svetovej vojny. Pre niektorých to je  obdobie hospodárskych povinností, pasenia dobytka, hydiny, školských lavíc, športu, najmä  turistiky, futbalu a hokeja, preháňania lopty, mnohí z nás  kamarátov, kamarátky, starších, mladších,   prežitých spoločných ľudských chvíľ a uvoľnenej doby v myslení, v kultúre, v našom živote v  šesťdesiatych rokoch  minulého storočia, najkrajšie roky v krátkom úseku tohto uponáhľaného sveta.

Tu stretávam – prvý krát osobne nezabudnuteľného herca Jozefa Kronera na rybárskych pretekoch v Kotešovej – Kadurke, (ktoré organizovali páni Ján Gablovič, Štefan Adamík, Ján Koči st., MUDr.  Alexander Mičieta, Ondrej  Budaj a ďalší nadšenci Bytčianskeho rybárskeho cechu) – keď boli vody plné rýb a neskôr aj s jeho bratom  z Považskej Bystrice na priehrade v Mikšovej, odkiaľ si odnášam krásne spomienky prežité v ich prítomnosti. Jazdili na  „Jawe Pionier  555“  jednosedadlové vyrobené v Strojárňach Považskej Bystrici. Ich prítomnosť bola korením, výbuchom pušného prachu,  gejzírom zábavy a vtipného posedenia, sršal z nich ich im  vlastný humor na rybačkách, kde sa vyžadovalo ticho. Ich hurónsky smiech , potmehúdske správanie nám vôbec nevadilo a zanechalo svoj zárez spomienok na mojej duši, čo sa umocnilo stretávkami neskôr na Oravskej priehrade.

Už v sedemdesiatych rokoch i s mládencom Jankom Kronerom ml., ktorý študoval na Strojárskej priemyslovke v Považskej Bystrici a tiež sa upísal rybárčine, ale po maturite v roku 1974, ktorú sme spolu s jeho rodičmi  oslávili  „dospeláka“  pri jednom stole v  „Spoláku“ na maturitnom večierku, odchádza  na herecké štúdium do Bratislavy a v súčasnosti hrá v Národnom divadle.

V Kotešovej tiež stretám  už mládenca Jozefa Úradníka, ktorý mne vo všeličom ihneď pripomenul Jožka Kronera a najmä svojím vystupovaním na jednotlivých stretnutiach, kde sa prejavoval svojim osobitým humorom. Naše krátke stretnutia  i na zábavách v novom kulturáku  v Kotešovej, vrcholia Jožkovou, dá sa povedať teraz  Úradníkovou  ženbou s Valériou Gajdošovou z Bytče a jeho  štúdiom  na VŠMU v Bratislave, čo mne potvrdilo, že sa presadzuje svojský herec a to v tej najťažšej oblasti –  dokázať zahrať  “ hlúpeho“ tak, že si ho do dnes mnohí stotožňujú s Hlúpym Janom.

Od roku 1976 pôsobí v Štátnom divadle Košice a ihneď zaujme detského ako aj dospelého diváka svojimi postavami v Košickej televízii. Tieto  relácie sa vysielajú v celom bývalom Československu. Sú to roky, kde účinkuje v množstve postáv v rozprávkach, hrách, pásmach, inscenáciách, seriáloch, filmoch,  rozhlase  a  samozrejme  nesmiem zabudnúť na dabing  a divadelné dosky.Ušlo už vyše tridsať rokov, čo v tomto svete stále  zo seba zanecháva odohraté a každým herectvom znova prežité ľudské postavy  a osudy v divadle,  ako Kubo, Uhorčík, Jožko Púčik, Muž, Sancho Pauza, Major, Doktor, Chlestakov, Ževakyn, Orest a mnoho ďalších komediálnych až vážnych rolí.

I cestou filmu a televízie, kde hral vo filmoch: Milionár, Milosrdný čas, Páva, Cnostný Metod, Zlatá brána, Výmysly uja elekrona, Život bez konca, Kosenie jastrabej lúky, Roky prelomu… Tak sa k nám prihovára blízky človek, dá sa povedať, prihovára sa k nám ľudský dotyk, je to človečina, ktorá zanechá svoj dojem už dnes v iných vážnejších dimenziách, rozumného zrelého herca, dramatického umelca.

Asi sa podpisuje na jeho tvorbe  i jeho pôsobenie vyše dvoch desaťročí  na Konzervatóriu v Košiciach, kde vychoval niekoľko mladých umelcov, ktorí sa už sami presadzujú.V roku 2004  bol  poverený šéfom činohry ŠD Košice, kde žije  s manželkou Valikou a troma  deťmi.  Sú to u Jozefa Úradníka , vytvorené, prežité stovky nezabudnuteľných postáv, tak  ho teraz poznám, inteligentný, vtipný, úprimný, životom sršiaci človek, ktorý pri stretnutiach nezabudne pripomenúť: „Teším sa na rodný kraj, na naše hory, vychádzky po lese, na zber hríbov, čo chcem realizovať až skončím s prácou, ktorej mám ešte pred sebou mnoho, ale dôchodok sa blíži„.

Asi to myslí vážne.  Vidím, že v Bytči –  postavil malú chalúpku a chce zúžitkovať svoje predstavy ako za mlady. Čo si zaumieni, to splní, tak sa už teším, možno aj na spoločné vychádzky, či posedenia v Bytči a na okolí, či na kultúru, ktorú k nám prinesie, herecké umenie, ktoré má od mala tak rád, verím, že potlesk neutíchne.

Však potlesk pre herca je ako droga a aj Bytča mu tlieska, celé jeho žitie je spojené s prírodou,  ľuďmi, s rodinou a  sám so sebou, čiže máme sa  na čo tešiť, však dokáže ľudí rozplakať a zároveň rozveseliť.

Zdroj foto: www.sdke.sk