Určite prvý výstup v Súľove bol uskutočnený na dominantný vrchol Brada. Prvé zaznamenané výstupy uskutočnili nemeckí vojaci v rokoch 1940 až 1945 zase na spomínanú Bradu špárami (dnes cesta pre Janu 8-, Imaginárna 7) vtedy klasifikované stupňom 5+ A1.

Na vrchole bola zanechaná nemeckými lezcami vrcholová knižka, ktorá tu vydržala až do osemdesiatych rokov, kedy sa záhadne stratila. Staré skoby a kliny jako jediná pamiatka na zabudnutých horolezcov a ich výstupy sa našli v oblasti Brady, Veže nad ohniskom, Budkovej veže, Šarkanej jaskyne, na veži Mních (tu je doteraz v klasickej ceste dochovaný kruh) a na veži Jazdec v oblasti Hrabové.

V štyridsiatych až šesťdesiatych rokoch bolo vylezených veľa komínov a špár, kde sa istenia neosadzovali. V polovici šesťdesiatych rokov sa tu konal posledný zo série horolezeckých zrazov v Súľove, pravdepodobne na Lúčke pod hradom. Citujem slová Vláda Tatarku, ktorý v rokoch 2000 a 2001 opäť liezol na Súľove: “Nikdy ma nenapadlo, že sa sem vrátim. Na zraze v Súľove v roku 1964 sme sa zhodli, že ďalšie lezenie tu nemá perspektívu, keďže kvalita skaly je slabá a možnosti obmedzené.” S určitosťou vieme povedať, že v týchto rokoch tu pôsobil známy žilinský horolezec Slavo Chmela a skupina výborných lezcov, ktorí s ním liezli.

V sedemdesiatych rokoch sa organizovaní horolezci prestali venovať lezeniu v Súľove, knižky aj časopisy opisovali tieto skaly ako nestále a nevhodné na lezenie. Nebolo tomu tak, pretože domáci mládenci z dedinky Hrabové (dolinka pod Bradou) si našli prístup k zlepencovým skalám a vedeli vybrať vhodné trasy pre výstup. S podomácky vyrobeným materiálom liezli cesty v Hrabovskej doline a v oblasti Brady. Mená ako Hrabovský, Maslík, Šukala, Gaňa nenájdete nikde v sprievodcovi a predsa sa hodne zaslúžili o to, že sa lezenie zo Súľova nevytratilo. Keďže liezť na skaly bolo v tejto dedine miestnym tradičným športom, bola len otázka času, kedy to prerastie rámec obce.

Mladšia generácia, Miro a Pišta Kuchárovci, Feri a Marián Prcínovci, Ľubo Praženica začali vnášať do lezenia praktiky odpozorované od lezcov zo Žiliny a Považskej Bystrice, s ktorými liezli na Porubke, či Maníne. Veľmi rýchlo si všimli, že skala je rôznej kvality a začali tušiť, že je otázkou existencie nájsť, kde je kvalitná skala viac pohromade, aby vznikli zaujímavé oblasti. V tejto dobe sa k nim pridal Rado Hájek, spolužiak Kuchárovcov z gymnázia a začali sa liezť prvovýstupy obtiažnosti 3 až 7 v Hrabovom. Ako stúpala obtiažnosť, upustili lezci od zásady nepoužívať skoby ani vŕtané kruhy a tak bol osadený prvý kruh v ceste Stredom v platni na Petrovej lúke. Tu už asistoval aj o pár rokov starší a skúsený Laco Králiček, v tom čase učiteľ v neďalekej dedine.

Po dôkladnej prehliadke skalných miest sa podarilo Ferimu Prcínovi a Pištovi Kuchárovi začiatkom osemdesiatych rokov nájsť kvalitnú skalu (znovuobjaviť) oblasti Jablonové – Javor, Skaly pod hradom, Vinice, Železnú kráľovnú, atď… To odštartovalo zlaté časy lezenia v Súľove. Skupina už spomínaných bola posilnená lezcami ako Hudek, Milo, Smrekovský, neskôr Piala, Teffelner. Spoločne absolvovali množstvo krásnych prvovýstupov, objavili veľa ďalších pekných veží a oblastí, dávali názvy nepomenovaným vežiam a skalám. Vo vášnivých debatách počas bivakov pod skalami vytvorili pravidlá šité na mieru pre lezenie na Súľove. Spoločná črta vtedajšieho lezenia bola snaha vyliezť cesty s minimálnym počtom vŕtaných skôb. Poriadny rešpekt z pádu sprevádzal lezenie v krásnych líniách. Kto sa so strachom vyrovnal a bol schopný zvládnuť obtiažnosť až do 8. stupňa, bol úspešný.

Postupom času sa veľa lezcov zlepšilo a príchodom novej tváre Stana Martinku sa začalo viac šlapať do pedálov. Úroveň lezeckej obtiažnosti poskočila na 9. stupeň, no psychicky náročný faktor tu stále existoval, ba dokonca narastal. Bolo potrebné absolvovať pády aj cez 10 metrov a znovu naliezť do ciest, ktoré sa výnimočne liezli OS alebo na pár pokusov. Súľov sa v tejto dobe dlho držal na jednej z prvých priečok priečok rebríčka otiažnosti v Československu. V tejto době chodili do tejto oblasti lezci z legendárnych pieskovcových skál. Kvalitné výstupy tu po sebe zanechal špecialista z východonemeckých pieskov Christian Gunter (Chicago 9-), ktorý na Súľove najviac ocenil vynikajúcu atmosféru a dôveru, ktorá medzi vtedajšími lezcami vládla.

Prvý konflikt, ktorý lezenie zaznamenalo, bol spor s ochranou prírody, jej protagonisti presadili zákaz lezenia. Dobrou komunikáciou aj činmi horolezci dokázali, že môžu ďalej pôsobiť v skalách. Kým však tieto jednania a práce prebehli, na Súľov sa zabudlo. Dobrá parta domácich lezcov sa rozišla, liezli už oveľa menej a zo sveta sa rýchlo začalo rozširovať moderné odistené športové lezenie. Priaznivci tohoto lezenia nemali v Súľove čo liezť a zástancovia tradičného štýlu už žiadne ďalšie nové cesty ani napredovanie nepriniesli. Až sprievodca, ktorého vydal Fero Hudek v roku 1991 zachránil všetky informácie a vniesol poriadok do oblastí, kde ešte stále veľa veží nebola pomenovaná alebo sa mená nedochovali. Samozrejme využil všetky tradičné názvy a akceptoval všetky názvy, ktoré dostali bezmenné veže od prvovýstupcov. Táto činnosť bola neskôr prevzatá aj v turistických mapách, kde nájdete názvy útvarov, ktoré vznikli aj v tomto období.

Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa lezenie v Súľove usadilo na stupni 10- a ďalšie napredovanie ustalo. Nastala diskusia. Preistiť cesty? Nechať oblasť tam kde došiel vývoj! Čakať na nových lezcov a nové výstupy? Každý vedel, že najkrajšie oblasti boli plné ciest, ktoré vyžadovali vysokú sústredenosť, schopnosť liesť s minimálnym zaistením, profesionalitu v zakladaní čokov a hexentrov. Veľmi zdĺhavá komunikácia a hľadanie kompromisu vyústilo v čiasočné doistenie cca 20 známych súľovských ciest. Boli osadené istenia tam, kde to nešlo odistiť čokmi tak, aby nezaistené úseky nepresahovali maximálnu mieru rizika. Mimo týchto ciest zostala drvivá väčšina výstupov v pôvodnom stave. Tento krok spôsobil ešte väčšiu izoláciu Súľova.

Niektorí prvovýstupcovia súhlasili so zmenami, iní vôbec, čo bolo však najhoršie, nová kvalita lezenia stále neprichádzala. Riešenie sa ponúkalo. Nechať staré legendy odpočívať a vytvoriť novú skupinu ciest, ktorá bude prijateľná pre moderných lezcov s vysokým koeficientom bezpečnosti. Túto možnosť využili Feri Prcín a Pišta kuchár, ktorí v polovici deväťdesiatych rokov doslova vyrobili množstvo nových odistených bezpečných ciest obtiažnosti 3 až 7. Tak sa podarilo opäť vzkriesiť lezenie, aj keď už v inej pre Súľov úplne novej podobe. V tomto čase Miro Piala posunul obtiažnosť svojou trilógiou nových ciest v stupni 10 a ďalšími cestami obtiažnosti 9 takisto v štýle bezpečných zaistených výstupov. Táto skupina ľudí urobila ešte ďalší kus práce na spevnení nástupov a prístupových chodníkov v skalách. Toto bolo veľmi dôležité, aby lezenie bolo príjemné pre lezcov a akceptovateľné pre ochranu prírody. V tejto době správcovstvo oblasti na seba dobrovoľne vzali Feri Prcín a Pišta Kuchár. Bez akýchkoľvek dotácií z vlastných prostriedkov a vo vlastnom čase udržiavali terén, osadzovali vrcholovky, osádzali potrebné fixné istenia. Túto činnosť ukončili v roku 1997.

Ďalší priebeh lezenia je už súčasnosťou. Skupina pracovitých lezcov z Bytče a Súľova – Uhliarik, Vajda, Bušfy a ďalší prijali spôsob výroby ciest zhora s nevyhnutným vyčistením a odistením línie. Z ich dielne vyšlo veľa krásnych ciest, ktoré na Súľov priťahujú lezcov zo Slovenska, Čiech, a Poľska. Nová dohoda s ochranou prírody jasne vymedzila lokality a čas vhodný na lezenie. Toto treba rešpektovať. Lezecké oblasti v Súľovských skalách sú dnes na prelome tisícročí populárne tam, kde sa usadilo moderné fixne zaistené lezenie. Cesty alebo celé oblasti, kde zostali klasické línie, minimálne odistené s nutnosťou zakladania si uchovali tradičnú pokojnú atmosféru. Tá čaká na svojich nových objaviteľov a ich činy. Ich čas určite príde.

Zdroj: www.sulov.com

Text: Štefan Kuchár
Fotografie: archív Laco Králiček