Priami slovenskí predkovia Slovákov prišli na územie Slovenska už pred sťahovaním národov (r.500) pravdepodobne už v období Rímskej ríše. I keď zatiaľ archeologické nálezy nie je možné identifikovať ako slovanské, môžeme jednoznačne hovoriť o rímskych, keltských či germanských nálezov na území bytčianska. (700 r. p.n.l. sídlisko v Bytči Na Bašte, v Hliníku Kľuky a Podemlynčie či 400 r. p.n.l. Hvozdnica Kuliškov kopec, Hliník Kľuky, Podemlynčie, Kúty, Hrabové Niva.).
Stredné považie bolo dôležitou trasou obchodu, ktorou aj do bytčianskej kotliny prúdili rímske mince, známe zo starých ojedinelých nálezov i Tezaurov poklad, či starorímska minca cisára Trojana, ktorá sa našla v Bytči. To potvrdzuje i nápis v Trenčíne – Laugaricia od Marcusa Valeriusa Maxima (ktorý pochádzal zo Slovinska dnešné Ptuj, Opevnenia Divinka, Strážove, Hradnej, Jablonove, Sídliská v Hliníku Kľuky a Kúty – keramické zlomky).
Prvé nesporné doklady o Slovanoch na dnešnom území pochádzajú zo začiatku 5.storočia. (pravlasť Slovanov v Karpatskej kotline-Trubačov). Kde v stredoveku sa označujú ako Slov(i)ení, všeobecne aj v zahraničí už ako Slovania, alebo S l o v á c i. Pritom Slovania žili v rodovom zriadení a potomkovia jedného žili pospolu tvoriac rod. Hlavou bol starejší – kmeť ako rodový náčelník. Viac príbuzenských rodov tvorilo kmeň a najvýznamnejší kmeňový náčelník sa stával kniežaťom. Uctievali Perúna – boha hromu a búrky, Vesnu alebo Ladu – dárkyňu života a jari, Morenu – bohyňu zimy a smrti ako i Valesa – ochrancu stáda.
Postupne boli osídľované úrodne terasy (migrujúci Váh, sídlisko starej Bytče nad kanálov – Mesco, nivy riek Obora , sídlisko Bytča pri považskej ceste), čo sa využívalo na poľnohospodárstvo a chov dobytka. Naši predkovia preto mohli nadviazať na staršie osídlovacie procesy a tak natrvalo ovplyvniť charakter tunajšieho osídlenia. Predveľkomoravské slovanské hradiská boli nad Divinou, Divinkou, Strážovom, Považskom Chlmci, na hrade Súľov ako i v Hliníku (Kľuky, Podemlynčie).
Nie je bez zaujmavostí, že Slovanmi obývané územie vyústilo do Samovej ríše, ktorá sa stretá s rimanmi, zánikom vychádza z jej trosiek Veľkomoravská ríša. (Hlinické sídliska strážili križovatku cesty z Poodria a Považia). V týchto starých spoločenských formáciach mali najväčšiu autoritu starci. Reprezentuje nám ju slovo – kmeť, ktoré je aj na pohľad veľmi starobylé, ktoré vzniklo z latinského slova COMES označujúceho člena kráľovskej družiny a používaného na označenie rozličných vysokých hodností a funkcií.
Slovo kmeť sa prevzalo takmer do všetkých jazykov a na Slovensku sa používalo aj v najstarších po latinsky písaných listinách, ako kmetones, t.j. starci, starešinovia a v súčastnosti s významom múdry starec, hlava rodu, vážený človek, prísediaci súdu, čiže starý skúsený a vážený človek. V starom Ríme je to cisárov sprievodca, vyšší úradník poverený správou určitého územia.
V stredoveku je to šľachtický titul, gróf. (z tohto slova vzniklo veľa priezvisk s kmeňom: Kme, Kmi a Kmie.) Doteraz je veľa ich nositeľov na Slovensku i v celom svete s koreňmi hlboko v histórii potomkovia jedného rodu Slovákov – Slovanov. Celé Považie sa stalo súčasťou Uhorského štátu využívajúc veľkomoravskú tradíciu a staroslovanské osídlenie nebolo narušené maďarskými zásahmi.
Úradnou rečou sa stala latinčina, vzniká drobná šľachta. Ešte neboli špecializované remeslá, preto bolo využívané roľnícke obyvateľstvo v službách osád, kde okrem svojej práce vykonávali službu panstvu.
{jcomments on}
