Cítim takú potrebu nestať sa cudzincom – vlastného žitia, ale podívať sa oproti, v minulosti času, pochopiť, že niekam patrím, kto utvrdzoval moje rodinné zvyky, tradície, čo sa vytrácajú. Tradície a najmä veľmi bohatú históriu nášho rodu, či to vezmem v rode po meči, alebo praslici, v rámci nášho krásneho a v skutočnosti neopísateľného a historicky vzácneho mesta Veľká Bytča.
Je toho veľmi veľa, čo mne v súčastnosti sa premáva v mojich mozgových závitoch a pritom si uvedomujem, že mať dobré rodinné zázemie, veľa vzájomnej lásky a pochopenia – zdedené schopnosti a najmä širokú podporu v rozvetvenej spriaznenej rodine, ktorá vytvára mne podmienky, môžem sa podeliť o to i s Vami! Pozrieť sa na krásnu prírodu, dookola , čo nás obklopuje, krásne skaly, čo je pamäť mora a najmä pohoria, čo, čo vyčnievajú všade vôkol nás, plné úrodné záhrady, starobylé drevenice, či kamenné a tehlové domy, kde žili naše rody z Bytčianskej kotliny a najmä jednotlivé rody.
Rodili sa celé generácie a tiež delili sa o veľké poznanie – fyzicky a duchovné rozšírené generácie umierali, celý životný štýl ich vzájomného spolunažívania. Áno, mnohí sa rozpŕchli po svete, ale o to viac spomínali, a radšej sa domov vracali a vracajú, stovky kilometrov domov, na rodnú hruď, na Bytčiansko. Stále si myslím a som od špiku kosti presvedčený, že nemusím nikomu vysvetľovať, prečo domov, teraz , a nie vtedy, veď blízki, známi i rodiny ich všetkých – odídencov mali radi, bol to ich skutočný, nie vysnívaní , alebo vynútení domov, áno domov, ktorý nikdy nevymazali zo svojich vlastných pretrvávajúcich spomienok.
Veď vyrástli v súdržných rodinách a kontinuita prežíva ďalej a trúfam si povedať i dnes, tak by to malo byť i pravdepodobne v budúcnosti, čomu ešte stále verím…. V mojom rodisku, ku ktorému sa stále hrdo a otvorene hlásim, bolo veľa bohatých rodín, ale aj k nám zavítala veľká emigrácia a postihla najmä najchudobnejšie vrstvy obyvateľov, ktoré mali vandrovné remeslo a to – drotárov .
Drotársky majster J. Milučký
Väčšina pochádzala z Veľkého Rovného, Kolárovic, Dlhého Poľa, Kotešovej a Štiavnika. Nuž, ale na našu veľkú škodu sa veľa pamiatok na Bytčiansku na túto dobu nezachovalo, i keď niečo ešte leží v komorách a na povalách zabudnuté, či neobjavené, čo čaká, ako s vlastnou históriou naložíme. Zatiaľ nám zostávajú už len dom Jozefa Holánika v Dlhom Poli, kaštieľ v Kotešovej a zbytky domov drotárov vo Veľkom Rovnom a Kolároviciach, ale na náš veľký žiaľ, už len hroby drotárov na cintorínoch.
Veď za jedno storočie sa narodí štyri až šesť generácií nových potomkov a Bytča stráca svojich starých rodných Bytčanov a noví históriu svojho rodu či mesta nepoznajú, alebo vo veľkom nechcú poznať…
Naše mestečko Bytča bolo dominantou, kde sa zbiehali a rozchádzali všetky cesty už preslávených, jednoduchých, robotných, hrdých ľudí drotárov z vrchov z Bytčianska, ktorých si pár vetami dovolím predstaviť:
Juraj Drotárik sa objavuje v spisoch Bytče ako prvá zmienka o drotároch z roku 1714. Štefan Hunčík a Jozef Krutošík z Veľkého Rovného mali najväčšie fabriky v Moskve. Výrobky vyvážali po celej Európe i do Ameriky a Číny. Ale po Veľkej revolúcií v Rusku bol Hunčík väznený a domov sa dostal len za pomoci Červeného kríža. Jozef Tabaček a Pavol Korňan z Veľkého Rovného pôsobili v Tbilissi, Pavel Žilinčár a Imrich Sako z Veľkého Rovného mali podobnú výrobu vo Vroclave a ďalší pôsobili: Jozef Mičieta z Veľkého Rovného v St. Gallene, Juraj Drdúl – Lepiš z Veľkého Rovného vo Philadelphii, Pavel Bančák z Veľkého Rovného v Budapešti , Martin Rybárik z Dlhého Poľa vo Varšave, Jozef Holánik – Bakeľ z Dlhého Poľa prevandroval Poľsko a vo Waršave mal dielňu a výrobky vyvážal i do Ruska a Nemecka. Po návrate domov zaučil svojho zaťa Jakuba Šerika.
Jozef Hoľánik-Bakeľ
Alojz Kurucár z Veľkého Rovného bol finančným guvernérom Kaukazu a neskôr tajný radca cára ! Jeho otec mal dielňu v Petrohrade. Jozef a Robert Hozák, otec a syn mali dielňu v Odese a prešli celé Rusko. Jozef Kerák z Veľkého Rovného a Ladislav Mikulík z Veľkého Rovného sa preslávili s umeleckou drotárskou tvorbou. Martin Chalan z Veľkého Rovného pôsobil v Amerike, kde mal manufaktúru v New Yorku. Pavol Ježišík z Veľkého Rovného, okrem drotárčiny aj svojim pekným opisom vandrovky vyjadril lásku k rodnému kraju.
Drotárska krošňa a náradie
Imrich Dočár z Kysúc v Baku získal výhradné právo na osvetlenie a s bratom Mikulášom vybudoval podnik na spracovanie ropy. Volali ho pán svetla. Štefan Čerňan sa vysťahoval do Ameriky ako drotár a jeho vnuk Eugen Andrew Cernan riadil kozmickú loď Gemini 9 , s Apollom10 obletel mesiac a s Apollom17 pristál na mesiaci.
A takto by som mohol spomínať ďalších Knócik – Tarabík, Horčičák, Kosoň, ktorí pôsobili ešte aktívne i v tomto storočí, atď… Čas nám ale veľmi strašne rýchlo letí, nik nám ho nezastaví a z našich miestnych drotárov sa stali záchrancovia deravých hrncov a prasklých hlinených nádob a nakoniec väčšina z nich sa stali uznávanými osobnosťami vo svete. Na veľký žiaľ nás rodákov v Bytči – asi nie!
Spomíname si, ako sa aj v Bytči v gazdovských domoch piekol chleba, nechýbala slaninka, ktorá sa zapíjala žinčicou či domácim mliekom. V malých chodbičkách stála dieža na výrobu masla, čo bola priamo lahôdka s domácim chlebom. A takto nejak to asi bolo tiež v tých dreveničkách drotárov na kopaniciach. U nás na námestí bývali bohatšie rodiny a na okraji Bytče Horná ulica , Burk , Poväžská cesta , chudobnejšie rodiny a prisťahovalci, popri bohatých gazdoch na tú dobu.
Veľa sa už popísalo o význame fenoménu drotárstva s jeho hlavnou baštou na bytčiansku, ktorá sa traduje až do Trenčianskej stolice, v srdci Javorníkov, ktorý mal vplyv na naše národné hospodárstvo ako aj politického a kultúrneho života nášho krásneho Slovenska. Hauzirka prakticky zanikla medzi dvoma svetovými vojnami a v Bytči nám ju už nič nepripomína i ani ich osobitý jazyk, ktorému rozumeli len oni. Je to škoda, že len v Budatíne pri Žiline máme expozície a vo Veľkom Rovnom.
Kaštieľ v Budatíne
Keď pozerám staré rodinné kroniky, históriu, zožltnuté zošity a fotografie i keď sú čierno biele, bez farby, tak si uvedomujem, že tu bol dosť chudobný kraj, nakoľko kroj žien nie je farebný,čo je zachované i v rodinných truhliciach. Môžem porovnávať, že je jednoduchý čierno biely ako súčasť každodenného života a tak isto čierna vlnená šatka, ktorá nesmela chýbať na hlave, niekoľko nariasených spodných bielych sukní a kožené krpce na nohách.
Muži sú už poobliekaní v tmavých oblekoch a bielej košeli a nechýbali čierne poltopánky alebo topánky, tu poznať návraty zo sveta na ich oblečení. V spomienkach rodných príslušníkov bolo mnohokrát poukázané, že vychýrené návraty drotárov boli sprevádzané debnami a lodnými kuframi, ktoré sa vozili konskými povozmi, neskôr z Bytčianskej železničnej stanice plné krásnych veci z nového sveta i z poza mora.
Snáď treba podotknúť, že cesty viedli z Bytče na Trenčín, Žilinu a Moravu a prínos drotárov pre bytčiansko bol v tej dobe nesmierny, čo dnešné generácie v plnej miere nechápu, donáša sa kultúra, poznanie života z ďaleka, politika a spústa nových informácií. Prínos peňazí domov na kopanice, vrchy, bol veľkolepý, čo sa odzrkadlilo najmä v nákupoch polí, lúk, hôr, pasienkov, domov, čo sa delilo medzi jednotlivých členov rodiny a ostatok sa uschoval v bankách, o tom rozprávajú vkladné knižky, čo sa zachovali a najmä zápisy z pozemkových kníh.
Asi nastal čas, aby sme konečne vyšli z tieňa, nečakali na susedov, na cudziu pomoc, ale hrdo sa predstavili, tu sme, tu žijeme, toto sú naši predkovia, však z našej histórie presakuje čestnosť a pracovitosť a nemáme sa za, čo hanbiť. Z prežitých chýb, najmä do 2 svetovej vojny, sa treba poučiť a vyvarovať. Tak, ako sa stihneme v hlúčkoch, pri stretávkach, medzi sebou, porozprávať i na diaľku odovzdať naše postrehy, kde sú naši predkovia, čo vytvorili a zanechali. Buďme radi, že môžeme a možno dokážeme nadviazať na ich úsilie, a tak si uctiť svoje korene, svoj rodokmeň.
Nepremenme všetko na spotrebný tovar, rýchlo uprednostniť zbohatlíkov sediacich na peniazoch vo svojej vile, ale oprášme česť našich predkov a nestavajme náš ďalší život na bahne, ktorý by tak uviazol v kalnom močiari. Starší drotári, špecialisti a odborníci už vymreli a medzi nami, mladými, už niet – záujmu rozvíjať túto činnosť, i keď už len v umeleckom ponímaní a to hlavne tak, aby sme si pripomenuli a oživili staré naše rodné tradície na Bytčiansku a možno už len v muzeálnej podobe v Bytči &Veľkej Bytči….Čo nás spája v Bytčianskej kotline.
Zdroj foto: www.gabajova.eu, www.drotaria.sk, www.zilina-gallery.sk, www.velkerovne.sk
