P. Cézar František Honza

P. Cézar František HonzaPozrieme sa trochu do histórie nášho prekrásneho mesta Bytča, mesta, kde sa tiež vo svojej histórií zanedbáva v spomienkach na svojich rodákov, áno rodákov, či osobností vo vzťahu k svojmu rodisku, k svojej vlasti aj vo vzťahu k Slovensku. Vždy a všade vo svete sa uznávali osobnosti, čo niečo urobia, dá sa povedať navyše. Niečo navyše, nie tak umelo vyumelkované osobnosti bez osobných prínosov (tak ako dnes) pre svoje rodisko, spoločnosť, Slovensko, alebo pre ľudstvo. Kde sa môže z ich práce čerpať pre dobu v ktorej žijú, alebo ďalšie generácie spoločnosti, ktoré nastúpia.

Preto sa pozrieme na človeka ktorého priezvisko na Bytčiansku do dnešného dňa rezonuje v priamom príbuzenstve a to Honza. Áno P. Cézar František Honza sa narodil dňa 19.9.1756 v Bytči bol vysokoškolský pedagóg, prekladateľ, kronikár, človek, osobnosť Bytčan. Zomrel dňa 5.5.1839 v Skalici, kde sa za života prejavil, ako veľmi dobrý historik a tiež latinský štylistik, národovec.

 

Jezuitské gymnázium vyštudoval v Žiline a po jeho ukončení vstúpil do Františkánskej rehole v Pruskom roku 1776, kde zároveň prijal meno Cézar. Po ročnom pôsobení ako novic začal študovať filozofiu vo Františkánskom učilišti v Prešove v rokoch 1777 až 1779. Teológiu vyštudoval v Hlohovci v roku 1783,ale za kňaza bol vysvätený už ako študent ešte roku 1782, kde pôsobil ako kazateľ a kveštár.

 

Od roku 1793 pôsobí na františkánskom gymnáziu v Žiline, ako profesor gramatiky a potom v kláštore v Skalici, ako katecheta, profesor, a neskôr od roku 1808 ako riaditeľ františkánského gymnázia v Skalici, zároveň vykonával funkciu rektora. Vynikal v literatúre,v histórií, prekladateľstve, ako aj v kronike kláštora. Činnosť Honzu bola v histórií záslužná na poli pedagogickom, ale najmä na slovenskej spisbe.

 

Slovenčina Honzova je prostonárodná, jadrná, kde Scitovský píše, že mu prilipli niektoré skalické provincializmy neni divu: veď Trenčan ten bol prez celý život ku Skalici priviazaný. Ale Kotvan ho pokladá z rečového pohľadu za bernolákovca. P. Cezar opisuje i vo svojej kronike udalosti i mimo kláštora, ako krátku správu o vojne, ktorú spôsobil Napoleon Bonaparte útekom z ostrova Elba v roku 1815. Mimo svojich bežných záznamov v kláštore a rektorskej činnosti a gymnázia zaznamenáva udalosti v Skalici na slovenskom a moravskom vidieku o úrode, vyčíňaní živlov, účtovníctve ako aj o jednaniach cirkevných ako i so svetskou vrchnosťou.

 

V kronike o ňom po latinsky píšu, že prežil hodný život v Skalici, kde i umrel 5.5.1839, bol to smutný deň pre spoločnosť i kláštor. Býval tu 42 rokov, kde zastával rozličné funkcie: 6 rokov bol katechétom v hlavnej mestskej škole, 8 rokov profesorom na gymnáziu, 20 rokov direktorom gymnázia, 16 rokov predstaveným kláštora, 6 rokov provinciálnym ministrom.

 

Chorý ležal 28 dní na zápal močových ciest. Nepomáhali lieky, ani chirurgický zákrok. Umrel 83 ročný v prítomnosti bratov kláštora. Bielik jeho osobnosť hodnotil slovami: Všade súc obľúbený čo muž učenlivý a ľudomil všeobecne známy.

 

Len, asi na Bytčiansku nie..!

Foto: Františkánsky kostol a kláštor | Zdroj: archiv.skalica.sk

 

Zanechať prvý komentár

Informácie o článku

Súvisiace príspevky