Smrť bojovníka proti komunizmu

Smrť bojovníka proti komunizmuOd žandárov a četníkov po Verejnú bezpečnosť v Bytči – pokračovanie. V minulom článku sme priniesli piaty diel seriálu kvartálniku GALZAPRESS v ktorom sme se sa dočítali o príbehu, ktorý sa odohral po februárovom prevrate v roku 1948. Predchádzajúcim článkom, chcel vydavateľ OZ GALZA príbehy o žandároch a četníkoch ukončiť. Po vydaní Galzapressu však priniesol čitateľ fotokópiu novín vydaných v Kanade s názvom Kanadský Slovák ročník 2004, kde je článok s názvom „Príbeh popraveného čatára“, rozoberajúci nami opisovanú udalosť. Pre spresnenie príbehu sme sa ho rozhodli vyrozprávať. 

Príbeh vyrozprávala sestra popraveného čatára Augustína Lednického z Malých Ledníc pri Považskej Bystrici. Prepisujeme ho v plnom znení. „Náš Gusto bol tak trochu romantik, ktorý chcel bojovať za svoju pravdu aj proti komunistickej presile. Bol to taký kamarátsko – vodcovský typ, ktorý mal dosť energie aj pre iných.“ Spomína na brata jeho sestra Barbora Lednická. Ich Augustín by mal tento rok /2004/ osemdesiatku. No ani v jeho rodisku si ho okrem najbliţšej rodiny už takmer nikto nepamätá. Mladého čatára Lednického, ktorý zbehol na Západ z komunistickej armády, aby sa z americkej okupačnej zóny vrátil do svojej krajiny bojovať proti komunizmu, popravili obesením.

Stalo sa tak 8. 11. 1951 v Justičnom paláci v Bratislave. Rozsudkom Štátneho súdu v Bratislave zo dňa 14. 7. 1950 bol Augustín Lednický uznaný vinným zo spáchania trestných činov velezrady, vyzvedačstva, navádzania k zbehnutiu, falšovaniu verejnej listiny, porušenia subordinácie, zbehnutia a iné. Odsúdený bol na trest smrti a ďalšie vedľajšie tresty. Rozsudok bol potvrdený rozhodnutím Najvyššieho súdu v Prahe 3. 8. 1950.

Útek za hranice

Seržant LednickýAugustín nastúpil na prezenčnú vojenskú sluţbu 1. 10. 1945 do kasární v Žiline. Pred jej skončením sa rozhodol zostať v armáde ako ďalej slúžiaci poddôstojník. Nerátal však s tým, čo sa stane po komunistickom prevrate vo februári 1948. Bol nábožensky založený a keď videl, že sa armáda okamžite stáva absolútne komunistickou, požiadal o uvoľnenie zo služby. Nevyhoveli mu. Chceli ho preložiť niekde na východné Slovensko. On však novej moci slúžiť nechcel. Vtedy sa spriatelil so svojimi švagrami bratmi manželky nášho ďalšieho brata Fabiána Lednického. Boli z obce Veľké Rovné pri Bytči a volali sa Milučkí. Spolu s nimi sa dohodli, že emigrujú.

V knihe Zločiny komunizmu sa pri hesle Augustín Lednický uvádza, že z vojenského útvaru zbehol 21. 2. 1949 spolu s ďalšími dvoma poddôstojníkmi. Vzali aj zbrane a na druhý pokus prešiel do americkej zóny v Nemecku. Pani Lednická konkretizuje: „Odchádzali cez Čechy a niekoľko dní sa skrývali u našej sestry Brigity, ktorá žila v pohraničí. V Nemecku sa dostali do zberného tábora. Podrobnosti nepoznám, ale po návrate Gusto úchytkom hovoril, ako ho tam dajakí agenti presvedčili, že osožnejšie bude pôsobiť proti komunistickým štruktúram na Slovensku. Vraj až kým režim nepadne, čo bude zanedlho. Nie, vtedy to nebolo reálne. On tomu však tak nástojčivo veril.“

Vrátili sa s cieľom napomáhať hnutiu Bielej légie. Práve v tomto záujme totiž predstavitelia protikomunistickej a najmä kresťansky orientovanej emigrácie v súčinnosti s americkými tajnými službami vysielali späť do Československa schopných a ochotných emigrantov. S cieľom prispieť k rozvratu komunistického režimu a budovať ilegálne hnutie odporu. Tento zámer do značnej miery korešpondoval s predpokladom, že nový režim vedený Klementom Gottwaldom je mimoriadne labilný a nebude treba veľa, aby sa zrútil. Tento predpoklad bol chybný.

Biela légia

Píše o nej Jozef Vicen v knižke po stopách Bielej légie v protikomunistickom odboji. Do júla 1953 vysielala rozhlasová stanica Biela légia svoj program. Text programu s malými modifikáciami znel nasledovne: „Biela légia je hnutie svojpomoci obyvateľstva na ochranu ľudských práv proti komunistickému štátnemu teroru. Členom Bielej légie sa stáva každý, kto prezrádza a pomáha zverejniť komunistické tajné prípravy, kto takémuto človeku poskytne úkryt, kto zverejňuje mená zvlášť nebezpečných komunistov a ich pomáhačov.“

Dvojdielna publikácia Zločiny komunizmu v tejto súvislosti pri hesle Augustím Lednický uvádza: „Americkej spravodajskej službe CIC odovzdal dôležité údaje o vojenskej, hospodárskej a politickej situácií v ČSR. V auguste 1949 sa spojil s vojenským referentom Slovenského oslobodzovacieho výboru Ladislavom Bitalom, zorganizoval v utečeneckom tábore Marnau v Nemecku päťčlennú skupinu a 23. 8. 1949 sa vrátili do ČSR. Tu sa spojil s ďalšou päťčlennou odbojovou skupinou ktorej pomohol obstarať časť výzbroje. Podľa inštrukcií, ktoré priniesol A. Milučký od L. Bitalu, sa skupiny mali počas zimného obdobia premiestniť do okolia Nízkych Tatier a na jar 1950 začať s akciami. Komunisti v rozsudku nespomínali názov organizácie Biela légia, nakoľko nechceli pripustiť, že existuje nejaké hnutie nemierené voči nim.“

Pani Barbora Lednická ďalej rozpráva: „V auguste 1949 už bol Gusto zasa na Slovensku. Ja som vtedy pracovala ako učiteľka a k rodičom som prichádzala len na víkendy. Gusto v humne na štrichu písaval svoje listy, ktorými sa usiloval nadviazať spojenie. Rodičia sa strašne báli. Všetci vedeli, čo ho čaká v prípade prezradenia. Po niekoľkých týždňoch prišli jeho kamaráti do chotára. Spolu aj s Gustom boli šiesti. Dvaja z nich sa spustili z hory do dediny kúpiť chlieb. V obci uprostred hôr, kde žilo sotva 500 ľudí to nemohlo neuniknúť pozornosti. Naša mamka zistila, že tí čo sa pridali ku komunistom, začali sliediť okolo domu. Gusto aj s kamarátmi museli zmiznúť. Presunuli sa do senníkov nad Veľkým Rovným. Stravu im zabezpečovala rodina Gustovho brata Fabiána Lednického. Meno Florián je uvedené v novinách pod fotografiou nesprávne.

Seržant LednickýJe zrejmé, že Agustín Lednický chcel podnietiť vznik protikomunistického odporu na strednom Považí. Chcel bojovať proti režimu. V októbri 1949 na žilinskej železničnej stanici Augustín Lednický pri márnom úteku pred bezpečnosťou a príslušníkmi Ľudových milícií použil zbraň. Nikoho nezranil. „Augustína Lednického najskôr väznili v Bratislave, potom v Leopoldove a potom zasa v Bratislave. Za našu rodinu som ho navštevovala ja. Za skoro rok väzby som s ním mohla hovoriť len tri krát. Po jednom raze ho prišli navštíviť bratia Vincent a Ján. Tých aj napriek povoleniu do väznice nevpustili. Raz bola so mnou za bratom Gustom aj naša mama. Najbližšej rodine nedali príslušné orgány vedieť kedy bude hlavné pojednávanie a kedy bol vykonaný rozsudok.

Pojednávanie sa konalo v Žiline. Naša obec leží len 27 km od Žiliny, ale vôbec sme o tom nevedeli. Až neskôr priznal Štefan Daniška, zo susednej Domaniže, ktorý pracoval ako šofér autobusu, že bol na pojednávaní. Ten sa o pojednávaní dozvedel náhodne od príslušníka bezpečnosti na stretnutí v Žiline. Jeden z blízkych ľudí sa s Augustínom Lednickým noc pred popravou predsa len stretol. V Justičnom paláci bol už vtedy väznený aj jeho brat Fabián. Samozrejme za to, že mu jeho rodina pomáhala. Dozorcovia im v Augustínovej cele smrti umožnili krátky rozhovor. Bohužiaľ o jeho obsahu už nebohý Fabián rodine nikdy nerozprával. S Augustínom sa stretol v cele tiež kňaz, ktorý neskôr slúžil v obci Prečín a vyrozprával rodine o stretnutí s ním.

Rodine prišiel domov balík s Gustovými vecami. Podľa toho vedeli, že je už mŕtvy. Za to, že rodina Fabiána Lendického dala skrývajúcemu sa Augustínovi a jeho skupine niekoľkokrát najesť, bol tento otec štyroch detí odsúdený na 4 roky nepodmienečne. Pritom Fabián bol v tom čase na dlhodobom kurze v Modre. Obetoval sa a zobral všetko na seba. Inak by súdili aj jeho manželku Paulu, ktorá v skutočnosti pomoc organizovala.

Transportovali ho na otrocké práce do kameňolomu Skladná skala pri Ružomberku. Rozhodol sa pre útek no nie nadlho. Po úteku bol chytený a odstal dva roky navyše. Fabián bol v skutočnosti vo väzení 5 rokov. Pre nemoc bol prepustený. Počas väzby fáral do bane v Handlovej, kde ťažko ochorel. V 60 tých rokoch ho rehabilitovali a v 80 tých rokoch zomrel.

A čo pani Lednická? Žila v úzadí. Pracovala ako úradníčka v škole a potom v školskej jedálni. No napríklad o vysnívanej vysokej škole mohla len snívať.

Vyblednutá spomienka

Pani Barbora Lednická spomína: „V roku 1952 som sa cez prázdniny vybrala hľadať Gustov hrob. Údajne ho pochovali na Martinskom cintoríne. Nikdy sme ho nenašli. V rodine sa o Augustínovi rozprávalo len polohlasne mimo rodiny už sa nerozprávalo vôbec. Bolo nás 7 súrodencov, ale všetky balíky pre Gusta, listy, žiadosti a neskôr písomnosti som vybavovala ja. Po desaťročiach, keď sa režim zmenil, sa na mňa príbuzní obracali s otázkou, či nepožiadam o odškodnenie. Nikdy som
to neurobila a hoci bol Gusto po roku 1989 rehabilitovaný o nič som nikdy nepožiadala.“

 

Článok je prepisom z kvartálniku GALZAPRESS občianskeho združenia GALZA | Spracoval: Phdr. Martin Gacík

 

Zanechať prvý komentár