Toto bolí. Nie tak dávno, týždeň, dva…sme okolo neho išli s mamou. Pristavili sme, rozjímali a chvíľu v tichom rozhovore, obdivovali jeho krásu. To, ako zvláštne rastie. V strapcoch. Jeho majestát – prerástol dva domy. Obrovský, uprostred sídliska.

-“Sem sme sa chodili hrávať, mami, že. Hentam som si skoro preťala žily na ruke, trčali tam také drôty a hrdzavý plech. Pamätáš?”  Ukazujem jej dvojcentimetrovú jazvičku na ľavej ruke. Keď sa mi to stalo, nechodila som ešte do školy a bola to riadna sečná rana, krv z nej crčala. Upalovala som domov s myšlienkou, že zomieram. Vtedy sa ešte deti hrávali samé na sídlisku a mamy len kontrolovali pohľadom z okna. Chodilo málo áut, skákali sme na ceste škôlku, gumu, hrali vybíjanú. Kreslili kriedou na zem, v plnej vážnosti kočíkovali bábiky, stavali bunkre z deky, lozili po preliezkach. Ako opice viseli na prašiakoch a zberali pohľadnice, servítky, obaly z čokolády a to boli potom iné burzy…deti sa v 80-tych rokoch hrávali vonku. Rodičia nám vtedy pripomínali, že v našom veku pracovali. Zjedli, čo dostali na tanier, keď bolo čo a nemali ozajstné hračky, keď, tak jednu na celé detstvo, podobne oblečenie po starších súrodencoch a o topánkach iba snívali. Otec vyrastal s ôsmimi súrodencami a vravel, že ísť do obchodu s mamou, to bolo za odmenu a vždy mohol ísť len jeden z nich.

Mama:
– “Mohli sem dať lavičky, poskytuje toľko tieňa.”
Ja:
– “To nie je len taký obyčajný smrek, pozri ako čudne mu rastú nové výhonky. Nevieš aký je to druh?”
Mama:
– “Keď prší, je plný kvapiek. Idem okolo neho a zastavím sa. Na jar bol vieš aký krásny, tá zelená farba…”

••
Piatková búrka v Bytči zobrala mnohým stromom existenciu, vyvrátila ich z koreňov, či rozťala. Videla som pobité smreky, orech, jabloň, obrovské vŕby, aj lipu. V lese ma niekedy napadne – keď vzhliadame ku stromom, vnímame ich v celistvosti. Presne tak ich príjmame. Obdivujeme. Keď sa nám žiada, objímeme a ideme ďalej. Nepovieme – tamten konár mu narástol príliš hrubý/tenký. Túto mu niečo chýba. Bez tej jazvy by bol krajší. Rastú a prispôsobujú sa vonkajším podmienkam, ktoré nevedia ovplyvniť. Svetlu. Tme. Živlom. Ľuďom. Ľudia….pozerajú na seba do zrkadla a hovoria si: Nemám rád svoju tvár/telo. Nepáči sa mi moje meno. Mám hrozné končatiny. Sú príliš. Hrubé/tenké. Táto jazva je škaredá a tak ju vidno. Mám hrozné vlasy/uši…
Stromy sú stromy a ľudia sú ľudia.
••
Vtedy po veternej smršti v Tatrách – už chápem, keď mi oco povedal, že plakal, keď zbadal tú spúšť. Nevidela som ho ešte plakať.
••
A búrky? Ochkáme z tepla, celé dni a noci myslíme na dážď, modlíme sa zaň. A čo spravíme prvé, keď začne pršať? Utekáme sa pred ním skryť.