Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli osloviť človeka, ktorý pred dvadsiatimi rokmi pôsobil v našom meste, a ktorého silný duchovný odkaz cítime dodnes. Veľadôstojný pán SLLic. PaedDr. Pavol Zvara, PhD., bol v rokoch 2003 – 2005 kaplánom vo farnosti Bytča. Svojou pastoračnou službou si získal srdcia mnohých veriacich a svojim vľúdnym, prívetivým a láskavým prístupom ku všetkým ľuďom, ktorí s ním prišli do kontaktu, zanechal hlbokú ľudskú, pozitívnu stopu v životoch mnohých Bytčanov.

Získal doktorát na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a vyššie štúdiá absolvoval na Pápežskom aténeu sv. Anzelma v Ríme. Dnes pôsobí Veľadôstojný pán SLLic. PaedDr. Pavol Zvara, PhD., v Ríme ako rektor Pápežského slovenského ústavu a kolégia sv. Cyrila a Metoda, ktorý je známy aj ako „Slovenský dom“ v Ríme a zároveň pôsobí aj ako cirkevný radca Veľvyslanectva Slovenskej republiky pri Svätej stolici a Zvrchovanom ráde Maltézskych rytierov.

Dlhodobo sa venuje aj formácii kňazov a pastorácii Slovákov v zahraničí. Spomínaný je aj v súvislosti s organizovaním pútnických akcií a podujatí. V rozhovore s ním si zaspomíname na jeho bytčianske pastoračné obdobie, poodhalíme zákulisie jeho dnešnej práce v centre Katolíckej cirkvi a poprosili sme ho aj o Vianočné posolstvo pre občanov nášho mesta.

Veľadôstojný pán rektor, ako si spomínate na svoje pôsobenie v Bytči v rokoch 2003 –2005?

Do Bytče som prišiel ako novokňaz na svoje prvé miesto. Pred tým som o Bytči len počul z rozprávania mojich spolužiakov Mons. Martina Kramaru a vsdp. Štefana Buča, po nástupe na kaplánske miesto som vaše mesto mohol spoznať sám. Určite to bola výzva. Po rokoch štúdia sa človek dostal do reálneho pastoračného pôsobenia a po dvoch rokoch od nástupu, keď som odchádzal na štúdiá do Ríma, som si uvedomil ako veľa mi vaše mesto dalo. A uvedomujem si to dodnes. Predovšetkým tým myslím na ľudí, žijúcich v ňom. Na krásne udalosti, liturgické slávenia, formálne i neformálne stretnutia. Otvoril sa mi úplne nový obzor, ktorý som pred tým v takej šírke nepoznal. Ďakujem za to i vtedajšiemu pánu dekanovi Trnkovi. Na kňazskom povolaní je okrem iného krásne i to, že sa v ňom možno
priblížiť ku každému. Stačí hľadať cesty a spôsoby a o to som sa usiloval a Pán Boh mi to i doprial. Mnohé z týchto priateľstiev existujú dodnes, hoci prešlo odvtedy dvadsať rokov a som viac ako tisíc kilometrov ďaleko od Bytče.

Čo Vás v tom čase v meste alebo vo farnosti najviac zaujalo alebo oslovilo, pán rektor?
Trochu som to už naznačil v prvej časti – ľudia. Ľudia so svojim príbehmi, starostami i radosťami. Prešiel som množstvo bytčianskych domácností, kam ma naši veriaci zavolali
a videl som a spoznal čím naozaj ľudia žijú. Bolo pre mňa veľkým zadosťučinením, ak sa so mnou o svojich „veciach života“ vedeli podeliť, porozprávať, neraz i z niečoho vyslobodiť
v sile sviatosti zmierenia. Rád som počúval starých ľudí, ktorí si prežili veľa a ktorí pamätali veľa, lebo si spomínali na veci, ktoré im rozprávali ich starí rodičia. A tak som mohol načrieť nielen do pamäti ale i do skúseností. A mesto Bytča svojim osobitným
spôsobom v tomto zmysle ponúkalo veľa. Veď je spojené s našimi dávnymi i blízkymi dejinami a to utvára jeho charakter a osobitné čaro. V zime rozprávkovo zasnežené námestie s kostolom a promenádou okolo rieky a v lete, teraz to už môžem potvrdiť, atmosféra stredomorského mestečka. Možno vy domáci si to ani neuvedomujete, ale je to tak.

Len uchovajte, čo túto atmosféru vytvára. Tu v Taliansku, kde už dlhší čas žijem, sa nič staré len tak nezbúra ani nevyhodí. Ak sa to nedá opraviť teraz, tak sa počká, keď sa to bude dať opraviť, ale zostáva to tam. A to vytvára tú pravú atmosféru. V Bytči máte množstvo budov a miest ako povedia Francúzi s „charakterom“.

Autor foto: Michal Martinka

S akými výzvami ste sa často stretávali pri práci s veriacimi a mládežou?

Najviac ma zasiahlo, keď deti trpeli pre niektoré postoje dospelých. Keď sa v detskom veku museli vyrovnávať s realitami života dospelých. To bolo vždy ťažké. Ale detský vek má v sebe tú silu rozvoja a budúcnosti, že aj takéto ťažkosti je možné prekonať. Výzva bola, ako v takomto procese pomôcť. Máme veľmi veľa zážitkov s bytčianskou mládežou a do nej zahŕňam i deti a mládež z okolitých obcí. Učil som i na gymnáziu, ktoré je spádové pre celý
okres, takže tých kontaktov bolo neúrekom a niektoré pretrvávajú dodnes. Tých mládežníkov stretávam ako otcov a mamy rodín, ako zodpovedných rodičov, ako pracujúcich a zamestnancov na najrozličnejších miestach a praktizujúcich veriacich a to ma
vždy teší. Pre každého kňaza, učiteľa a rodiča je radosťou a pravým zadosťučinením, keď vidí, že čas a schopnosti, ktoré investoval do mladých prinášajú svoje ovocie. Ten proces nie je ľahký, ale má to zmysel.

Máte dodnes v Bytči priateľov či kontakty, s ktorými ste v spojení?

Áno, veľmi intenzívne a rád sa do Bytče vraciam práve kvôli nim ale i kvôli mestu samotnému. Rád sem privádzam i zahraničné návštevy, aby spoznali historické osobnosti, miesta a udalosti spojené s vašim mestom. Zámok, kostol, synagóga, cintoríny, Kaplnka, Vážsky kanál, budova pivovaru – to všetko sú pojmy, navyše spojené s dychberúcimi dejinami, ktoré sa oplatí poznať.

Veľadôstojný pán rektor, čo patrí medzi hlavné úlohy Pápežského slovenského ústavu a kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme?

Táto inštitúcia je jednou z najvýznamnejších slovenských ustanovizní v zahraničí. V minulosti vznikla ako náboženské dielo, ktoré malo reprezentovať náš národ a katolícku cirkev na Slovensku v centre kresťanstva, v Ríme. Dnes v tejto úlohe pokračujeme, aj keď okolnosti sa zmenili. Usilujeme sa aby tento slovenský dom v Ríme bol naďalej miestom živej viery a zároveň, aby napomáhal rozvoju ľudského ducha intelektu. Teda okrem náboženských aktivít sme i zázemím, pre slovenských kňazov, ktorí prichádzajú na  postgraduálne štúdiá do Ríma a sme centrom pre slovenských pútnikov. Dom obsahuje významný historický archív, ktorý je
predmetom skúmania našich i zahraničných vedcov.

Ako vyzerá Váš bežný deň – deň rektora slovenského kolégia, pán rektor?

Ráno začína komunitnou svätou omšou a potom nasleduje administratíva, stretnutia, diplomatické aktivity, práca pre slovenských a zahraničných pútnikov, či pre slovenskú
komunitu v Ríme. Venujeme sa i talianskej komunite, ktorá prichádza pravidelne na svätú omšu v nedeľu. Sú to naši susedia z okolia z ktorých sa stali naši priatelia. A častokrát som udivený, koľko znalostí majú o Slovensku. Môžem povedať, že každý deň je inakší.

Ako sa mení formácia slovenských kňazov v zahraničí?

Kňazská formácia, či už na Slovensku alebo v zahraničí musí kráčať ruka v ruke s dobou. Neznamená to opúšťať hodnoty a obsah viery, ale spôsob ako ich komunikovať ľuďom dnešnej doby, tak aby ich ľahko pochopili a mohli si ich osvojiť. Na to treba invenciu a samozrejme pôsobenie Božieho Ducha. Bez neho naše námahy sú márne.

Myslím, že pápežské univerzity vnímajú túto požiadavku doby a usilujú sa byť v službe pre Cirkev práve v tomto duchu. Niekedy žasnem koľko iniciatív a na aké všetky témy existujú odborné diskusie a aj vedecký pohľad a týka sa to i náboženského života
človeka. V Ríme sa v tomto duchu stretajú skúsenosti a poznatky z celého sveta.

Čo je pre Vás ako cirkevného radcu Veľvyslanectva SR pri Svätej stolici najväčšou výzvou?

Diplomat by asi povedal diplomatické úsilie ako také. Diplomacia sa niekedy komentuje s dešpektom, ale úsilie diplomatov je nezastupiteľné. Je to priestor na hľadanie ciest, ktoré vedú do budúcnosti jednotlivcov i národy a štáty. Preto sa ňou zaoberá i Vatikán a diplomati, ktorí vo vatikánskej diplomacii pôsobili povedia, že táto skúsenosť bola naozaj jedinečná a pre nich mimoriadne osožná.

Ako vnímate význam slovensko-vatikánskych vzťahov a spolupráce so Zvrchovaným rádom Maltézskych rytierov?

Myslím, že slovensko-vatikánske vzťahy sú naozaj na dobrej úrovni. Ide o bezprostrednú a vecnú komunikáciu, ktorá sa dotýka množstva rozličných tém a oblastí. Na týchto miestach sú skúsení diplomati, ktorí vedia robiť svoju prácu. Spolupráca so Zvrchovaným rádom  Maltézskych rytierov je excelentná. Vidno to i z diel, ktoré tento rád na území Slovenskej republiky nezištne realizuje v prospech našich občanov.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom z Bytče, ktorí sa zaujímajú o duchovné povolanie alebo službu iným?

Nech vôbec neváhajú a nech sa rozhodnú urobiť i konkrétne kroky na ich realizáciu. Dnes je toľko rozličných spôsobu a možností, ako sa realizovať v tomto priestore a ak má človek duchovné povolanie tak jeho odpoveď by mala byť jasná a jednoznačná.

Teda všetkých povzbudzujem, aby sa odhodlali naplniť volanie vlastného svedomia.

Veľadôstojný pán rektor, čo pre Vás osobne znamenajú Vianoce v dnešnom uponáhľanom svete?

Stíšenie, duchovné prežívanie, liturgická oslava narodenia Ježiša, koledy, stretnutie sa s Dieťaťom Ježiš a s bratmi a setrami, ktorí sa mu prišli pokloniť. To sa neodohráva iba v kostole ale predovšetkým v rodinách a to je na tom vzácne a cenné. Rád by som to
doprial každému človekovi.

V čom, podľa Vás, spočíva to pravé kúzlo Vianoc?

Povedal by som, že Vianoce majú reálny obsah, ktorým je Ježiš Kristus. Bez Neho niet Vianoc. V kostoloch cez Advent sú vystavené prázdne jasle – sú pusté a smutné, vyzerajú ako zabudnutý predmet, ktorý sa do kostola vôbec nehodí. Avšak na polnočnej svätej omši do nich konečne vložia podobu Toho, Ktorého tam pred dvetisíc rokmi vložila Panna Mária a Jozef a to je nepredstaviteľne viac ako kúzlo, to je opravdivý zázrak Božej lásky.