Táto skutočnosť sa výrazne podpísala i na dejinách a vzraste knižníc šľachtických rodov pôsobiacich v Európe, ale aj na Slovensku resp. Uhorsku. Vysoký predstavitelia šľachty, palatíni, vojvodovia a kniežatá sa taktiež podieľali na rozvoji kultúry a vzdelávania. Osobitné miesto a významné postavenie majú predovšetkým knižné zbierky šľachtických rodín Thurzovcov, Révaiovcov, Iléšháziovcov, Pálfyovcov ako aj ďalších rodov. Fondy týchto knižníc obohacovali ich majitelia z celej Európy a to i v zložitých politických či cirkevných dobách. Knižné zbierky sa postupne rozrastali a často menili miesto svojho uloženia. Prinášajú dôkaz nielen o vysokej kultúrnej úrovni ich majiteľov, ale odrážajú aj ich vplyv na vtedajšiu politiku, spoločnosť a kultúru.
Thurzovci zohrali dôležitú úlohu v dejinách Uhorska od polovice 15. st. do polovice 17.st. Tento rod sa delil na viacero vetiev, z ktorých boli najvýznamnejšie spišská a bytčiansko – oravská. Práve členovia bytčiansko- oravskej vetvy sa od začiatku 16.st. výrazne podieľali na živote a prezentovaní krajiny. Najväčší význam dosiahol tento rod v podobe palatína Juraja Thurzu. Narodil sa 2. septembra 1567 na Lietavskom hrade v zámožnej rodine dedičného župana Oravskej stolice Františka Thurzu a Kataríny Zrínskej. Vychovával ho najskôr saský pedagóg a lekár, neskôr bol pripravovaný na vojenskú a diplomatickú kariéru na dvore rakúskeho arcikniežaťa Ernesta. Roku 1585 sa usadil na rodinnom panstve v Bytči, ktoré spolu s panstvom na Orave získal jeho otec. Od toho roku užíval Thurzo titul dedičného oravského župana, od roku 1598 pôsobil ako kráľovský radca, neskôr zastával funkciu kráľovského pohárnika.
palatín Juraj Thurzo
Svoje osobné schopnosti prejavil v mnohých protitureckých bojoch, kde získal určite postavenie a stal sa veliteľom vojska. V roku 1606 bol povýšený do grófskeho stavu. Svoje výsadné spoločenské postavenie popredného veľmoža krajiny si upevnil v roku 1609, keď sa po smrti Štefana Iléšháziho stal uhorským palatínom. V tomto období, ktoré bolo poznačené zložitými politickými udalosťami a najmä tureckým nebezpečenstvom, sa zúčastňoval na dôležitých politických a diplomatických rokovaniach. Svojou autoritou prispel k udržaniu pokoja v krajine a relatívneho mieru s Turkami. Juraj Thurzo sa taktiež významne zapísal do dejín evanjelickej cirkvi v Uhorsku.
Bol považovaný za laickú hlavu tejto cirkvi, ktorú význačne podporoval. Mal výborné vzťahy s univerzitou v nemeckom Wittenbergu, kde s jeho podporou študovali mnohí študenti. Jeho syn Imrich sa aj vďaka týmto okolnostiam mohol už v mladosti stať rektorom univerzity. Popri tom si Juraj Thurzo zachoval prohabsburskú oddanosť, za čo si získal dôveru cisárov Rudolfa II. a neskôraj Mateja II. Palatín Juraj Thurzo patril vo svojej dobe medzi rozhľadených vzdelaných šľachticov. Sám udržiaval žive styky s významnými vzdelancami doma i v zahraničí. Podporoval šírenie humanistických myšlienok a renesančného umenia. Záujmom o humanistické vzdelanie vytvoril na svojom dvore v Bytči neobyčajné kultúrne centrum. Bytčiansky dvor za Thurzovcov nadobudol kultúrny, ale aj politický význam. Tým, že členovia tohto rodu zastavali vysoké štátne funkcie, na ich sa dvore pohybovali dôležité osobnosti uhorského politického, kultúrneho či duchovného života tej doby.
Čo sa týka knižných zbierok Thurzovcov doteraz sú známe údaje zo začiatku 16.st., ktoré sa vzťahujú na šintavskú, augsburskú, spišskú a bytčiansku knižnicu. Z pomedzi Thurzovských dvorských knižníc je však najvýznamnejšia a najznámejšia práve knižnica palatína Juraja Thurzu, ktorá bola uložená v jeho zámku v Bytči. Tato rozsiahla a jedinečná zbierka sa pravdepodobné formovala na pozadí rodinnej knižnice, pretože aj ďalší členovia tohto rodu vlastnili vzácne knižné súbory a boli známi ako podporovatelia literatúry, vzdelania či kultúry doma i v zahraničí. Samotná knižnica bola umiestnená v miestnostiach juhozápadnej rotundy Bytčianskeho zámku, kde mal Thurzo svoje pracovne. V jednej z nich sa dodnes nachádza v stene zabudovaná skriňa, v ktorej boli pravdepodobne uložené najvzácnejšie knihy a spisy.
Touto knižnicou sa Juraj Thurzo predstavil ako zberateľ, ktorý knižnú zbierku budoval systematický podľa svojich profesných záujmov. Ako dôkaz o existencií tejto knižnice sa zachoval autentický katalóg, ktorý pochádza asi z roku 1610 a jeho autorom je Samuel Hamel. Katalóg obsahuje cca 450 záznamov usporiadaných najskôr abecedne podľa autorov alebo názvov diel a v druhej sérií podľa formátov kníh. Fond knižnice Juraja Thurzu obsahoval diela významných humanistických autorov a vzdelancov. Boli v nej knihy z odboru histórie, filozofie, práva, medicíny, geografie, matematiky, botaniky ako aj iných vedných odborov. Súčasťou tejto zbierky sa stali i spisby antického charakteru, ako aj práce prvých tlačiarni na našom území. Podstatnú časť knižnice tvorila reformačná literatúra luteránskeho charakteru, ktorej vydávanie finančne podporoval aj samotný Thurzo a neskôr i jeho manželka Alžbeta Coborová.
Knižnica obsahovala aj jednu z prvých prác o uhorských dejinách z 15.st. vytvorenú v renesančnom duchu. Dôležitým prameňom pre poznanie udalosti v rodinnom, verejnom i politickom živote Thurzovcov sú kalendáre z rokov 1596 – 1616, uložené v Bytčianskom zámku, dnes v sídle Štátneho oblastného archívu. V týchto kalendároch sa nachádzajú denníkové záznamy palatína a jeho syna Imricha. Základ Thurzovej knižnice tvorili prevažne tlače 16.st. ako aj rukopisy, vzácne prvotlače a tlače 17.st.
Väčšina rodových knižných zbierok sa ako celok nezachovala a roztratila sa po celom území Uhorska. Podobný osud postihol aj rodovú knižnicu palatína Juraja Thurza. Dedičným konaním bola rozdelená medzi manželku, dcéry a jediného syna Imricha. Vzhľadom na rozvetvené rodinné zväzky Thurzovcov sa časti knižnice dostali do rodinných zbierok Esterháziovcov, Jakušičovcov, Tokoliovcov a sobášom Thurzovej dcéry Heleny v roku 1614 mnohé vzácne tlače obohatili rodovú knižnicu Ilešháziovcov v Dubnici nad Váhom.
Renesancia 16. st. bola celkovo obdobím veľkého rozkvetu knižníc a vzdelania. Obrovskou mierou sa obohacovali knižnice nielen cirkevné, školské či spomínané šľachtické (resp. rodové), ale predovšetkým omnoho viac kníh zhromažďovali už i súkromní zberatelia, najmä z mestských vrstiev obyvateľstva, čo sa celkom určite týkalo aj Bytče.
